Hvozdnica

Prvá písomná správa o Hvozdnici sa hlási do roku 1250. Dozvedáme sa z nej, že keď bán Filip mal po tatárskom vpáde v rokoch 1241-1242 tak spustošené všetky svoje majetky, že „si nemal kam skloniť' hlavu“ udelil mu panovník Belo IV. majetok na zemiach Hvozdnica a Bytča. Toto darovanie možno datovať' do druhej polovice roku 1242, keď' Tatári opustili Uhorsko, alebo do roku 1243. Dedina sa v listine spomína ako Hoznucha. A tak Hvozdnica v roku 1250 prvý raz vystúpila zo svojej anonymity na javisko dejín. Názov majetku Hvozdnica je čisto slovensky už aj preto, že v okolí nevzniklo nijaké maďarské sídlisko. Pôvodné názvy dedín na Bytčiansku korenia v slovenčine. Označenie terra (zem) v listine z roku 1250 v sebe zahrnovalo osídlenú zem a vlastne potvrdzuje existenciu sídlištnej jednotky. Bán Filip, dosť vysoko postavená osoba, je prvým po mene známym a listinne doloženým obyvateľom Hvozdnice pred rokom 1250. Trvale však pravdepodobne v dedine nežil, keďže sa zúčastňoval na strane uhorského kráľa bojov proti Tatárom a Rusom. Počas jeho neprítomnosti tu mohla aspoň dočasne bývať' jeho manželka a synovia, prípadne iní členovia rodiny. Hvozdnický majetok prešiel na bánových synov Štefana a Mikuláša, čo potvrdil Belo IV. práve roku 1250, pravda, s výslovnou doložkou, že ak by chceli v budúcnosti Hvozdnicu predať', môžu tak urobiť' len so súhlasom kráľa. V 13. storočí Hvozdnica, do ktorej patril i chotár neskoršieho Štiavnika, hraničila na juhozápade s pôvodným územím Bytče. V donačnej listine z roku 1250 sa však nič nehovorí o ohraničení darovaných majetkov, takže nevieme, či šlo o darovanie veľkých chotárov, alebo len ich vtedy kultivovaných časti. Územie Hvozdnice zahrnovalo vtedy v sebe celú dnešnú Štiavnickú dolinu až po moravské hranice.